Kedysi dávno žila jedna lesná myška a volala sa pani Tittlemouse.
Žila v brehu pod živým plotom.

Aký smiešny dom! Boli tam metre a metre piesočnatých chodieb, ktoré viedli do skladov a pivníc na orechy a semená, všetko medzi koreňmi živého plotu.

Bola tam kuchyňa, salón, špajza a komora.
A tiež tam bola spálňa pani Tittlemouse, kde spala v malej posteli v krabici!

Pani Tittlemouse bola veľmi poriadkumilovná malá myška, vždy zametala a utierala prach na mäkkých piesočnatých podlahách.
Niekedy sa v chodbách stratil chrobák.
„Šuh! šuh! malé špinavé nožičky!“ povedala pani Tittlemouse, keď klepala lopatkou na prach.

A jedného dňa bežala hore-dole malá stará žena v červenom bodkovanom plášti.
„Tvoj dom horí, Matka Lienka! Leť domov k svojim deťom!“

Iný deň prišiel veľký tučný pavúk, aby sa schoval pred dažďom.
„Prepáčte, nie je toto dom slečny Muffetovej?“
„Choď preč, ty drzý zlý pavúk! Nechávaš pavučiny po celom mojom pekne čistom dome!“

Vyhodila pavúka von oknom.
Spustil sa po živom plote s dlhým tenkým kúskom špagátu.

Pani Tittlemouse pokračovala vo svojej ceste do vzdialeného skladu, aby priniesla čerešňové kôstky a semená bodliaka na večeru.
Po celej chodbe čuchala a pozerala na podlahu.
„Cítim vôňu medu; sú to prvosienky vonku, v živom plote? Som si istá, že vidím stopy malých špinavých nožičiek.“

Zrazu za rohom stretla Babbitty Bumble—
„Zizz, Bizz, Bizzz!“ povedala čmeliak.
Pani Tittlemouse sa na ňu prísne pozrela. Prahla si, aby mala metlu.
„Dobrý deň, Babbitty Bumble; rada by som si kúpila nejaký včelí vosk. Ale čo tu robíš? Prečo vždy prichádzaš oknom a hovoríš Zizz, Bizz, Bizzz?“
Pani Tittlemouse začala byť nahnevaná.

„Zizz, Wizz, Wizzz!“ odpovedala Babbitty Bumble podráždeným piskotom. Odsunula sa do chodby a zmizla v sklade, ktorý bol používaný na žalude.
Pani Tittlemouse zjedla žalude pred Vianocami; sklad mal byť prázdny.
Ale bol plný neporiadneho suchého machu.

Pani Tittlemouse začala vyťahovať mach. Tri alebo štyri ďalšie včely vystrčili hlavy a zúrivo bzučali.
„Nie som zvyknutá prenajímať izby; toto je narušenie!“ povedala pani Tittlemouse. „Nechám ich vyhodiť—
Bzz! Bzz! Bzzz!“—„Zaujímalo by ma, kto by mi pomohol?
Bizz, Wizz, Wizzz!“
—„Nechcem mať pána Jacksona; nikdy si neutiera nohy.“

Pani Tittlemouse sa rozhodla nechať včely až po večeri.
Keď sa vrátila do salónu, počula niekoho kašľať hrubým hlasom; a tam sedel sám pán Jackson!
Sedel na malej hojdacej stoličke, krútil palcami a usmieval sa, s nohami na krbe.
Žil v odtoku pod živým plotom, vo veľmi špinavej mokrej priekope.

„Ako sa máte, pán Jackson? Ach, ste veľmi mokrý!“
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem, pani Tittlemouse! Posadím sa na chvíľu a vysuším sa,“ povedal pán Jackson.
Sedel a usmieval sa, a voda kvapkala z jeho chvosta kabáta. Pani Tittlemouse chodila okolo s mopom.

Sedel tak dlho, že sa ho museli opýtať, či si dá večeru?
Najprv mu ponúkla čerešňové kôstky.
„Ďakujem, ďakujem, pani Tittlemouse! Žiadne zuby, žiadne zuby, žiadne zuby!“ povedal pán Jackson.
Otvoril ústa úplne zbytočne široko; určite nemal v hlave ani jeden zub.

Potom mu ponúkla semená bodliaka—„Tiddly, widdly, widdly! Pouff, pouff, puff!“ povedal pán Jackson. Vyfúkol semená bodliaka po celej miestnosti.
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem, pani Tittlemouse! Teraz by som naozaj—naozaj rád—mal malú misku medu!“

„Obávam sa, že nemám žiadny, pán Jackson,“ povedala pani Tittlemouse.
„Tiddly, widdly, widdly, pani Tittlemouse!“ povedal usmievajúci sa pán Jackson, „Cítim ho; preto som prišiel na návštevu.“
Pán Jackson sa ťažkopádne zdvihol od stola a začal sa pozerať do skriniek.
Pani Tittlemouse ho nasledovala s utierkou, aby zotrela jeho veľké mokré stopy z podlahy salónu.

Keď sa presvedčil, že v skriniach nie je žiadny med, začal kráčať po chodbe.
„Naozaj, naozaj, zaseknete sa, pán Jackson!“
„Tiddly, widdly, widdly, pani Tittlemouse!“

Najprv sa vtlačil do špajzy.
„Tiddly, widdly, widdly? žiadny med? žiadny med, pani Tittlemouse?“
Na stojane na taniere sa skrývali traja lezúci ľudia. Dvaja z nich utiekli; ale najmenšieho chytil.

Potom sa vtlačil do komory. Slečna Motýľ ochutnávala cukor; ale vyletela von oknom.
„Tiddly, widdly, widdly, pani Tittlemouse; zdá sa, že máte veľa návštevníkov!“
„A bez akéhokoľvek pozvania!“ povedala pani Thomasina Tittlemouse.

Išli po piesočnatej chodbe—
„Tiddly widdly—“
„Bzz! Wizz! Wizz!“
Stretol Babbitty za rohom, chytil ju a znova ju pustil.
„Nemám rád čmeliaky. Sú celé pichľavé,“ povedal pán Jackson, keď si utieral ústa rukávom kabáta.
„Vypadni, ty hnusná stará ropucha!“ zajačala Babbitty Bumble.
„Zbláznim sa!“ nadávala pani Tittlemouse.

Zavrela sa v orechovej pivnici, zatiaľ čo pán Jackson vytiahol včelí hniezdo. Zdalo sa, že mu nevadia žihadlá.
Keď sa pani Tittlemouse odvážila vyjsť von—všetci už odišli.
Ale neporiadok bol niečo strašné—
„Nikdy som nevidela taký neporiadok—škvrny od medu; a mach, a semená bodliaka—a stopy veľkých a malých špinavých nožičiek—po celom mojom pekne čistom dome!“

Pozbierala mach a zvyšky včelieho vosku.
Potom vyšla von a priniesla niekoľko vetvičiek, aby čiastočne uzavrela predné dvere.
„Urobím to príliš malé pre pána Jacksona!“

Priniesla mäkké mydlo, flanel a novú kefku na drhnutie zo skladu. Ale bola príliš unavená, aby urobila viac. Najprv zaspala na stoličke a potom išla spať.
„Bude to niekedy znova upratané?“ povedala chudobná pani Tittlemouse.

Nasledujúce ráno vstala veľmi skoro a začala jarné upratovanie, ktoré trvalo dva týždne.
Zametala, drhla a utierala prach; a leštila nábytok včelím voskom a leštila svoje malé cínové lyžičky.

Keď bolo všetko krásne upratané a čisté, usporiadala večierok pre päť ďalších malých myší, bez pána Jacksona.
Cítil večierok a prišiel hore brehom, ale nemohol sa vtlačiť do dverí.

Tak mu podávali cez okno poháriky z dubových žaluďov s medovkou a vôbec sa neurazil.
Sedel vonku na slnku a povedal—
„Tiddly, widdly, widdly! Na vaše zdravie, pani Tittlemouse!“