Zlatá Hus

Bol raz jeden skromný muž, ktorý mal troch synov. Najmladší, Goodwin, bol jemného ducha a rýchlo podával pomocnú ruku. Jedného rána otec požiadal svojho najstaršieho syna, aby sa vydal do lesa nazbierať drevo. Ich matka mu zabalila dobrý obed z koláča a džúsu, prajúc mu šťastnú cestu.

Keď najstarší syn kráčal pod vysokými stromami, stretol starého muža oblečeného v tichom šedom.
„Dobrý mladík,“ povedal starý muž, „mohol by si mi dať kúsok svojho koláča a dúšok svojho nápoja? Cestoval som ďaleko a som unavený.“
Ale najstarší odpovedal,
„Pane, obávam sa, že mám len dosť pre seba,“ a pokračoval po ceste.
Keď začal sekať drevo, jeho sekera sa šmykla po klade, čo ho vyľakalo a pokazilo mu prácu. Otrasený a sklamaný sa rozhodol, že je najlepšie vrátiť sa domov. Starý muž ho opäť minul, ponúkajúc jemné prikývnutie, keď prechádzal.

Na druhý deň otec povedal svojmu druhému synovi,
„Vezmi sekeru a skús svoje šťastie v lese, a nech ťa deň láskavo sprevádza.“
Ich matka opäť zabalila koláč a džús. Keď druhý syn vstúpil do lesa, starý muž sa opäť objavil a povedal,
„Láskavý mladík, mohol by si sa podeliť o kúsok s cestovateľom?“
Ale druhý brat odpovedal,
„Odpusťte mi, pane, ale mám príliš málo na rozdávanie.“
Pokračoval ďalej, ale keď začal sekať, jeho krok sa zachvel a sekera zasiahla zle. Nepokojný a sklamaný sa rozhodol prestať pracovať a ísť domov. Keď odchádzal, aj on minul starého muža, ktorý sa jemne usmial.

Potom Goodwin vystúpil a povedal,
„Otec, ak ti to vyhovuje, dovoľ mi ísť dnes.“
Jeho otec povedal: „Môj syn, varujem ťa len, aby si bol opatrný, pretože tvoji bratia mali smolu.“
Goodwin sklonil hlavu.
„Budem opatrný, otec.“
Ich matka zabalila jednoduché jedlo, ktoré zostalo—chlieb a mlieko—a Goodwin jej srdečne poďakoval. S nádejným srdcom sa vydal smerom k lesu.

Čoskoro stretol starého muža v šedom, ktorý povedal,
„Dobrý mladík, mohol by si sa podeliť o trochu svojho chleba a mlieka? Hlad ma dnes prenasleduje.“
Goodwin sa jemne usmial.
„Pane, moje jedlo je jednoduché, ale jednoduché jedlo zdieľané je lepšie ako dobré jedlo uchované.“
Posadili sa pod široký dub a keď Goodwin otvoril košík, chlieb sa zmenil na mäkký koláč a mlieko na sladký džús. Oči starého muža žiarili tichou radosťou, keď spolu jedli.

Keď dojedli, starý muž povedal,
„Goodwin, tvoje otvorené srdce prináša šťastie. Zrúb tamten strom a pozri sa pod jeho korene.“
S tým zmizol medzi listami. Goodwin opatrne zrúbal starý strom a tam pri jeho koreňoch našiel hus s perím z čistého zlata. Ohromený, bezpečne zabalil vtáka a odišiel do neďalekého hostinca, keď sa večerné svetlo vytrácalo.

Hostinského tri dcéry si všimli zlatú hus a žasli nad jej žiarivým perím.
Keď Goodwin na chvíľu vyšiel von, najstaršia dcéra si všimla mierne rozstrapatené pierko.
„Len uhladím toto jedno zlaté pierko,“ zašepkala, „aby vták vyzeral čo najlepšie.“
Natiahla sa k krídlu, ale keď sa jej prsty dotkli peria, jej ruka zostala pevne držaná, akoby si vták sám želal, aby zostala.

Druhá dcéra vošla a zalapala po dychu,
„Sestra, prečo tam zostávaš?“
Natiahla sa, aby stabilizovala svoju sestru, aby sa mohla odtiahnuť, ale v momente, keď sa jej ruka dotkla sestrineho rukáva, aj ona zostala pevne držaná.
Tretia dcéra sa ponáhľala dovnútra.
„Prosím, stojte pokojne! Pomôžem vám obom.“
Ale keď sa natiahla, aby ich viedla domov, pripojila sa k nim tiež. A tak stáli tri spolu, prekvapené, ale nepoškodené, diviac sa jemnej mágii zlatej husi.

Za úsvitu Goodwin zdvihol hus a vydal sa domov. Tri sestry, stále ľahko pripojené, ho nasledovali v opatrnej malej línii.
Keď prechádzali dedinou, láskavá učiteľka vyšla von a povedala,
„Aká zvedavá spoločnosť je toto?“
Mysliac si, že potrebujú pomoc, dotkla sa najmladšej sestry na ruke—a zistila, že je tiež jemne držaná.

Užitočný obyvateľ mesta sa ponáhľal.
„Dobrí ľudia, potrebujete pomoc?“ zavolal.
Natiahla sa, aby stabilizovala riaditeľku školy, ale len čo sa jej dotkla, aj on bol chytený do kúzla.
A tak kráčali spolu, päť v rade, volajúc veselé varovania a snažiac sa nezamotať si kroky.

Ďalej po ceste prišli dvaja záhradníci so svojimi nástrojmi.
„Môžeme pomôcť?“ jeden sa láskavo opýtal.
Ale keď sa natiahli, aby pomohli, aj oni sa pripojili k línii. Čoskoro sedem dedinčanov nasledovalo Goodwina a zlatú hus, všetci sa jemne pohybovali spolu, akoby boli súčasťou jedného, veselého sprievodu.

Nakoniec prišli do veľkého mesta, kde žil kráľ so svojou jedinou dcérou. Bola múdra a milostivá, ale zriedka sa usmievala, pretože jej srdce nieslo tichú ťažobu. Kráľ túžil vidieť ju opäť radostnú a vyhlásil,
„Kto prinesie mojej dcére pravý smiech, bude vítaný, aby vedľa nej viedol, zdieľajúc starostlivosť a radosť môjho kráľovstva.“
V ten istý deň sa Goodwin a jeho nezvyčajná spoločnosť priblížili k palácu.

Pohľad bol skutočne úžasný: Goodwin nesúci zlatú hus, nasledovaný siedmimi dedinčanmi kráčajúcimi v jemnej, kývavej línii. Keď Goodwin presunul vtáka z jednej ruky do druhej, celá spoločnosť sa otočila ako tancujúca stuha za ním.
Princezná sa pozrela dolu z balkóna. Najprv sa usmiala, potom si zakryla ústa a nakoniec sa rozosmiala jasným, zvonivým smiechom, akoby sa v jej srdci otvorilo dlho zatvorené okno.
Kráľ sa radoval. Goodwin sa jemne dotkol krídla husi každého dedinčana a kúzlo ich okamžite uvoľnilo. Časom sa Goodwin a princezná zblížili a spolu opäť naplnili kráľovstvo láskavosťou, dobrou náladou a smiechom.